1. TK Senior 1. TK SENIOR BRATISLAVA


Najstarší slovenský tanečný klub, určený pre vekovú kategóriu nad 40 rokov, založený v roku 1991.
Združuje nadšencov všetkých profesií, ktorí tanec povýšili na krásnu súčasť života
Dnešný dátum: 24. 01. 2022  Hlavná stránka :: Zoznam rubrík :: Weblinky :: Kalendár, nástenka  


Kronika

* Spomienka na Štefana Fleischera (16. august 1947 – 17. február 2021)

Vydáný dňa 28. 11. 2021 (238 zobrazení)

     V internom dvojmesačníku SZTŠ "Tanečný šport", vyšiel nedávno článok: Spomienka Juraja Komoru a Petra Loju na Štefana Fleischera.



     Števo, bol si zapálený tanečník a tanec bol pre teba všetkým. Nezabudnem na naše tréningy v malej sále v PKO, kde si nám pomáhal s tanečnými variáciami. Spolu s tvojou manželkou Ľudkou ste nám mladším boli vzorom na tanečnom parkete! V rokoch 1972-1976  ste opakovane spolu získali titul majstrov Slovenska v oboch skupinách tancov. Neskôr po skončení súťažnej kariéry si nám pomáhal ako tréner, ako inšpirátor. Bol si medzinárodným rozhodcom, vynikajúcim trénerom, ktorý trénoval páry v kluboch po celom Slovensku a podieľal sa na výchove mnohých majstrov Slovenska. Ale predovšetkým si bol výborný kamarát. Nikdy sme ťa nevideli zamračeného, vždy z teba sálala energia. Števo, opustil si nás skoro, budeš nám tu veľmi chýbať.

     Ako spomienku na Teba prikladám tvoje hodnotenie 1. ročníka súťaže Grand Prix Slovakia 1993:

    Najväčší zážitok som mal z talianskeho páru Giorgianni – Manfredini, ktorých pohyb mal takú dynamiku o akej sa mi doteraz ani nesnívalo. Priniesli do štandardu niečo nové, zvláštne, aktívnejší prístup. Veľmi sa mi páčila dravosť tohto páru, jeho rytmickosť. Mnohé variácie a figúry tancoval doslova na rytmickej hranici, čím jeho tanec nadobudol ostrosť a presnosť. Tento pár nezabúdal ani na diváka – nebol to len technický výkon, ale divák mal určite pocit, že pár tancuje kvôli nemu, čo je v poslednej dobe veľmi zdôrazňované ako u amatérov, tak u profesionálov.

     Ešte jedna krásna situácia: Werner a Howson tancovali na diagonále oproti sebe v quickstepe. Tesne predtým, ako by došlo ku kolízii na mieste zastali, usmiali sa na seba a obaja odtancovali do opačného smeru bez toho, aby prerušili svoj tanec, neznervózneli, alebo niečo podobné. ... Bola to nádherná ukážka prehľadu na parkete. Obaja sa videli, skúsili proti sebe tancovať a keď im to nevyšlo, kľudne zmenili svoj repertoár a pokračovali ďalej. Keby sa to stalo našim párom, tak majú určite hrče na čele a týždeň sa spolu nerozprávajú. Tu sa ukazuje obrovská skúsenosť párov, ktoré množstvom súťaží získavajú rutinu a potom aj ich schopnosť improvizácie sa zrejme rozvíja na tréningu.

                                              Juraj Komora

  ---------------------------------------------------------------------------------

     17. februára 2021 odišiel do tanečného neba náš dobrý priateľ Števo Fleicher alebo aj Pišta ako sme ho volali medzi sebou. Odišiel jeden z našej generácie, ktorá sa vyformovala niekedy v polovici 60-tych rokov minulého storočia. Je asi na mieste vysvetliť prečo hovorím o tejto generácii a aj ako Števo prispel k rozvoju v tom čase súťažného spoločenského tanca na Slovensku.

     Okolo rokov 1960 až 1966 bol dominujúcim klubom v oblasti spoločenského tanca KST PKO Bratislava. V tomto klube bola najvyššia kvalita párov, páry vyhrávali väčšinu poriadaných súťaží. Každý, kto bol nadšený spoločenským tancom chcel byť členom tohto klubu v Bratislave. Toto obdobie bolo charakteristické aj kvalitatívnym prerodom v oblasti súťažného tanca. Učitelia tancov, ktorí sa zaoberali výučbou v tanečných školách boli dobrí pedagógovia, čo sa týka naučenia základov spoločenských tancov, ale nemali temer žiadnu skúsenosť z oblasti súťažného tanca. Na rozdiel od Čiech, kde už pred vojnou mali majstra sveta, my sme boli ďaleko vzadu.

    Situácia bola zložitá aj preto, že neboli teoretické materiály na vzdelávanie sa, neboli kontakty s Anglickom pre politickú situáciu. Vedeli sme, že v Londýne sú tanečné štúdia, ktoré produkovali špičkové páry, ale dostať sa k vedomostiam bolo pre nás takmer nemožné. Navyše, temer nikto z tých, čo sa u nás zanietene venovali spoločenským tancom neovládali jazyky, najmä nie jazyk anglický.

     Keď sa KST PKO rozpadlo odchodom M. Štiavnického, ktorý založil Interklub Slovnaft Bratislava a zobral so sebou temer všetky nádejné páry, zostalo nám v KST PKO len zopár párov a obrovské nadšenie pre  tanec. Zostala z nás malá skupina, ktorá hľadala všetky možnosti ako sa dozvedieť viac o technike, hľadali sa možnosti ako v tých ťažkých časoch zohnať hudbu na platniach. Prirodzeným spôsobom sa vytvorila skupina tanečníkov, ktorá sa dostala do opozície proti Interklubu a to nielen v Bratislave ale na celom Slovensku. Spomeniem aspoň niekoľkých, ktorí potom položili základy vzdelávania a vzrastu kvality súťažného tanca. Patrili medzi nich Milan Tomašovič, Gusto Pašteka, Juraj Šidelský, Števo Fleicher, Juraj Komora, Laco Filo a Peter Loja v Bratislave. V Trenčíne to bol Dušan Paška, v Žiline možno Jano Schlüsler, v Martine Marián Sičák, v Košiciach sčasti Otto Böhm a v Michalovciach Štefan Horváth. Jazykovo zdatný spomedzi nás bol Milan Tomašovič a ja som ako tak vedel vtedy niečo po anglicky. Angličtina bola ale rozhodujúca pre štúdium literatúry ako aj prípadnú náhodnú možnosť konverzácie.

     Veľa sme pracovali s filmom. Ak sa niekomu podarilo dostať na súťaž, kde tancovali  anglické páry, snažili sme sa ich tanečné kreácie nafilmovať. Tak v PKO bol pod zámkou jeden alebo dva filmy, ktoré si tie lepšie páry tajne premietali a snažili sa naučiť nejaké figúry. V tom čase Pišta tancoval nie priamo v KST PKO ale v krúžku Radosť, ktorý viedol tanečný majster pán Jozef Remišovský. Nepamätám si, s ktorou partnerkou tam tancoval, pretože keď som došiel na vysokú školu do Bratislavy a stal sa členom KST PKO on netrénoval s nami v sále. Napriek tomu v Radosti vynikal spomedzi všetkých tancujúcich a bolo zrejmé, že skôr či neskôr prejde trénovať do KST PKO. Keď hovorím o trénovaní je potrebné pochopiť, že trénerov sme nemali. Každý sa snažil tancovať to, čo odpozeral od kolegov. Trénermi v úvodzovkách boli páry s vyššou kategóriou ale aj tí vedeli z teórie veľmi málo. Systém kopírovanie figúr do určitej miery fungoval, ale vytvoriť zostavu už bolo ťažké. A práve v tomto období sa prejavil Pištov talent na odpamätanie si figúr a zostáv. Bol schopný si prezerať film dovtedy kým obsah filmu neovládal spamäti. Mal úžasnú pohybovú pamäť, jednoducho v mysli sa mu odvíjal film, ktorý videl a snažil sa ho interpretovať v svojom tanečnom prejave. A nielen film. Keď sa nám náhodou podarilo dostať niekam na súťaž tak sme vedeli, že Pišta má zaujímavé variácie uložené v pamäti a neskôr ich použije. Toto nikto z našej generácie nedokázal. Ale Pišta ako dobrý kamarát a nám ich nezištne ukazoval a zatancoval, prípadne nás ich aj naučil. Vtedy sa nerobil z toho biznis. Každý, čo niečo vedel, posunul informáciu ďalej. Bolo to obdobie obrovského nadšenia pre tanec a to

nás hnalo dopredu. Pišta bol natoľko „zmagorený“ tým čo odpozoroval, že si to trénoval aj na zastávke električky cestou na tréning alebo domov. Smiali sme sa tomu ale on strácal pojem o čase keď sa zahĺbil do interpretácie jednotlivých figúr.

    Bol nesmierne temperamentný, pedantný a cieľavedomý. Náročný bol k svojim tanečným partnerkám a bol schopný drilovať jednu figúru alebo zostavu do nekonečna kým nenadobudol presvedčenie, že je to v poriadku. Žiadna partnerka to s ním nemala jednoduché. Mal ich viac, pretože vydržať s ním tréning, ale aj súťaž, bolo nesmierne ťažké.

    Určitý čas mal za partnerku Mariku Halásovú. Bola to výborná ľahučká partnerka, ktorá mala za sebou základy baletu. Na jednej súťaži vznikla medzi nimi hádka alebo presnejšie, cholerik Števo vybuchol. V tom čase bola móda, že partnerky používali parochne. Kvôli parochniam si museli dať ostrihať vlasy nakrátko. Nuž a na súťaži sa stalo, že Marike v priebehu súťaže sa parochňa zošmykla a spadla z hlavy. Potom, čo ukončili svoje súťažné kolo chytil Števo na chodbe amok a vykrikoval na ňu, že má jednu štetku na hlave a druhú v rukách. Nuž mala parochňu v rukách a musela si ju opäť nasadiť. Keď Števo chytil záchvat zúrivosti bolo ho ťažké ukľudniť.

    Pamätám si na jeden tréning v PKO keď už tancoval so svojou manželkou Ľudkou. Trénovali nejakú zostavu a skúšali figúru Fallway. Števo stále nebol spokojný. Doslova ničil Ľudku a trval na nekonečnom opakovaní. Nakoniec pretiekla miera trpezlivosti aj Ľudke, vyzula si topánku a hodila ju po ňom. My ostatní sme len s úžasom pozerali na tento incident. Ľudka sa prezliekla, treskla dvermi a odišla zo sály. Zúrivý Števo chodil po sále a soptil, keď sa tu zrazu otvorili dvere. Stála v nich Ľudka a zmierlivo sa ho opýtala: „Števo, nemáš 70 halierov na lístok na električku?“

    Jedno obdobie prešiel Števo z PKO do Interklubu. Milan Štiavnický si bol vedomý, že je to potencionálny pár na prvé priečky na Majstrovstvách Slovenska a ponúkol mu túto možnosť na prestup. Števo s Ľudkou prestúpili ale veľmi dlho neboli členmi Interklubu. Problém bol v tom, že Števo bol neriadenou strelou a nemal ochotu podriadiť sa príkazom M.

Štiavnického.

    Aj v tom období bol kamarát s nami naďalej, nebočil od nás a rád chodil pomáhať a trénovať aj mimo Bratislavu. V Trenčíne u Paškovcov bol veľmi obľúbeným trénerom. Dušan s Evou sú mu za mnohé vďační pretože ich vytrénoval na veľmi slušnú úroveň, aby sa mohli chytiť medzi profesionálmi. Dokonca mu dali aj klubové sako. To bola vtedy móda nosiť klubové saká s emblémom klubu. Raz sme sa vybrali pozrieť na medzinárodnú súťaž Savária do Szombathelyu. To bola jedna z mála možností vidieť špičkové páry zo západných  krajín, najmä z Anglicka. Na to sme sa vyzbrojili kamerou Admira, ktorá bola na 8mm film a pohon bol na strunu. Väčšinou sme traja tvorili jeden tým. Juro Komora a ja sme striedavo kamerou natáčali aj keď to nebolo povolené a Števo nám robil akože „plachtu“ za ktorú sme sa schovávali. Problém bol ale v tom, že na jedno natiahnutie pera fungovala kamera cca 30 sekúnd. Potom bolo potrebné opäť kľúčom natiahnuť pero a pokračovať. Úlohou Števa okrem toho, že nás tienil, bolo sledovať páry a zapamätať si zaujímavé figúry alebo zostavy. Potom sme to po vyvolaní filmov mnohonásobne prezerali a hádali sme sa aký tam bol rytmus, pretože záznam bol samozrejme nemý. No a na tejto súťaži si obliekol Števo to krásne sako z Trenčína. Myslím, že bolo červené s emblémom. Cez prestávku sme sa motali na chodbách športovej haly, keď zrazu sme stretli M. Štiavnického. Ten, keď zbadal na Števovi sako z Trenčína a nie z Interklubu, skoro dostal infarkt. Števo si to poriadne zlizol. Vrcholom jeho členstva v Interklube bol incident s Milanom Štiavnickým po jednom jeho tréningu v sále. Števo sedel a sledoval čo Milan trénuje. Po chvíli vyšiel na chodbu a tam si to opakoval potom sa vrátil overoval si to, či to správne zachytil. Samozrejme, že si tieto vedomosti zapracoval do svojich zostáv. Keď to Milan zistil, veľmi sa rozčúlil a zakázal mu prístup na svoje tréningy. Myslím, že po týchto udalostiach Pišta v Interklube definitívne skončil.

    Števo s ľubovoľnou svojou partnerkou bol vždy dominantnou osobnosťou v páre. Mal veľkú charizmu, presvedčivý prejav v tanci a úžasný temperament. Zo všetkých vtedajších špičkových párov mal najväčší potenciál byť ozaj špičkovým nielen v rámci Československa ale aj v medziach Európy. Problém bol, že hranice boli zatvorené, nebolo možné si zaplatiť tréningy s trénermi z Anglicka. A keby aj áno, nemali sme na také niečo financie. Vtedy sa nedal zohnať sponzor. Napriek tomu dokázal na úrovni Slovenska preraziť aj keď mu nikto nestál za chrbtom a spracovával v jeho prospech rozhodcov. Bojoval sám s tými veternými mlynmi a dokázal preraziť. V tom čase totiž zbor rozhodcov tvorili väčšinou učitelia tancov, ktorí nemali žiadne osobné skúsenosti so súťažným tancom, nemali hlbšie odborné vedomosti a navyše sa nechali ovplyvňovať vo svojom názore. Väčšinou rozhodcovský zbor tvorili 5 rozhodcovia. A aby bola akože zachovaná objektivita boli rozhodcovia nominovaní cez Osvetový ústav podľa regionálneho princípu. Na majstrovských súťažiach bol navyše vždy nominovaný jeden akože neutrálny rozhodca. Najčastejšie to bola rozhodkyňa z Čiech, pani Medilkova, veľmi dobrá známa Milana Štiavnického. Potom stačilo pred majstrovstvami Slovenska vypustiť balóniky o výkonnosti párov a bolo rozhodnuté. Pamätám si, že pred jednými majstrovstvami Slovenska sa šírila informácia, že Števo nemôže vyhrať pretože Ľudka pôsobí príliš športovo a to nie je veľmi vhodné v spoločenských tancoch. Števo si bol vedomý toho, že jeho šance na výhru boli vždy ohrozené ale bral to športovo. Robil si z toho po čase srandu. Vytasil sa s koncepciou, že keby bol v Interklube a bol by ochotný obhrýzať „kosť“ čo M. Štiavnický každému poskytne, možno by bol bez problémov vždy majster Slovenska. On sa ale nechcel nechať manipulovať a tak sa tejto možnosti radšej vzdal.

    Po každej súťaži si však zobral výsledky súťaže a potom sme spolu analyzovali ako to mohlo dopadnúť keby ten alebo onen rozhodca vytiahol inú známku. Toto dokázal riešiť celé hodiny.

    Po jedných Majstrovstvách Slovenska v Žiline, keď skončila súťaž, vybrali sme sa na hotel / bývali sme na Hlinách/ a on išiel s nami aj keď býval v inom hoteli. Celou cestou rozoberal súťaž. Nezobral si nič zo šatne a keď sme došli k internátom kde sme bývali, zrazu sa spýtal: „neviete kde je Ľudka?“ Obzerali sme sa, ale Ľudka nešla s nami. Úplne na ňu zabudol a Ľudka si musela zobrať taxík a všetky tanečné rekvizity zobrať na hotel taxíkom. 

    Inokedy po jednej súťaži v Martine kde sme boli rozhodovať na pozvanie Mariana Sičáka sme sa vracali domov autom Milana Tomašoviča. Celú cestu Števo analyzoval výsledky alebo ako to on volal „pomôcku“ a keď sme v Bratislave zastali pred jeho domom otvoril kufor auta a s prekvapením sa nás pýtal, či nevieme kde má smoking. No čo už, zostal v Martine v šatni a Marián mu ho potom musel doručiť do Bratislavy.

    Veľa bolo takýchto príhod so Štefanom, nemožno všetky uviesť. Bol to výborný parťák, dobrosrdečný človek, ktorý nás nikdy nepodrazil a aj výborný tréner. Dokázal páry natlačiť do tréningového procesu, nepardonoval flákanie sa na tréningu.

     Je mi ľúto a zrejme aj nám všetkým, ktorí sme ho poznali, že tak nečakane odišiel. Budeme na neho vždy pekne spomínať a na tie jeho historky čo sme s ním zažili nikdy nezabudneme. Tak nám zostane naveky v našich mysliach.

                                               Peter Loja

 

Ešte link na fotospomienky:

https://photos.app.goo.gl/qamZRA97tPNrEPFV9

 


[Akt. známka: 1,00 / Počet hlasov: 1] 1 2 3 4 5
Celý článok | Autor: Slávka Melečková | Informační e-mailVytisknout článek

Najčítanejšie
Veľkonočný výlet 2021
(05. 04. 2021, 1507x)
Fotoalbumy
(06. 04. 2021, 942x)
U Helky a Zena v záhrade
(08. 09. 2021, 803x)

Kalendár
<<  Január  >>
PoUtStŠtPiSoNe
     1 2
3 4 5 6 7 8 9
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31       

Kontakt
Ing. Peter Loja peter.loja(at)chello.sk
02 45246495
0915711820


Tento web pracuje na báze phpRS, PHP, MySQL, Dingo.
v